Na tejto stránke si môžete prečítať zábavné príbehy, o ktoré sa s nami podelil Ján Gallo. Ak ste už u nás jazdili a zažili ste nieco zaujímavé, budeme veľmi radi, ak nám svoj príbeh napíšete - uverejníme ho na tejto stránke.
Sedlčanská mucha
Distančný dostih v Sedlčanoch pri Prahe patril svojho času medzi veľmi obľúbené a divácky navštevované športové podujatia. V roku 1988 sa ho zúčastnil i Ján Gallo s Tobrokom. Dostih sa bežal na 30 km a bola to prvá vážnejšia súťaž, ktorej sa dvojica zúčastnila. Spočiatku sa Jána držal jeho najvačší súper J. Jirsa, no keďže sa mu zranil kôň, Ján a Tobrok ostali v športovom poli osamotení, ďaleko pred ostatnými súpermi. Po príchode do cieľa sa ukázalo, že vytvorili neuveriteľný čas 1h 1min., čo predstavuje priemernú rýchlosť 30 km/h. Pre porovnanie - dovtedy platným rekordom bola priemerná rýchlosť 18 km/h. Dvojica z Tatier teda súperov úplne deklasovala, čo malo i svoju tienistú stránku, keďže niektorých jazdcov dosiahnutý čas odradil od pretekania a po ďalšie roky sa dostihu už nezúčastňovali. Zaujímavý bol však vývin situácie po príchode do cieľa - Tobrok sa začal vrtieť, krútil hlavou a snažil sa ľahnúť si na zem. Vyzeralo to všelijako, okolo stojaci diváci si začali myslieť, že Tobrok je uštvaný. Keďže jeho snaha ľahnúť si bola stále silnejšia, začínala mať obavy i mengusovská výprava. Nakoniec si Tobrok ľahol a začal búšiť hlavou o zem - to už bola atmosféra značne nervózna. "Záchvat" však prestal a zistilo sa, že príčinou bola - mucha! Drzý hmyz šteklil Tobroka v uchu, takže tento sa ho snažil zbaviť tým, že búšil hlavou o zem.
Jelenie ródeo
Obľúbenou zábavou mengusovských jazdcov je naháňanie jelenej zveri. "Priekopník" v tejto oblasti - Ján Gallo sa v jednu jarnú nedeľu vybral trochu popreháňať mengusovské jelene. Klusal po lúkach, na ktorých boli ešte posledné zvyšky snehu, keď zbadal stádo. Predpokladal, že pri "útoku" sa jelene rozbehnú smerom k lesu, takže stádo pomaly obchádzal tak, aby mu cestu do bezpečia odrezal. Pustil sa do cvalu a naháňačka začala. Jeleň sa čo do rýchlosti i vytrvalosti nemôže koňovi rovnať, takže ručička váh bola jednoznačne naklonená na Jánovu stranu. Jelene pomaly ochabovali, zvolňovali tempo. V tom ho napadla bláznivá myšlienka - čo keby presadol z koňa na jeleňa? Jeden krásny kus bol práve po ruke a Ján hneď k nemu zamieril. Jeleň už vládal bežať iba letmým klusom, takže zamýšľaná akcia by nemusela byť nereálna - problém však bol inde. Tobrok sa jeleňa bál ako čerta, takže bližšie ako na 4 metre sa k nemu nepríbližil. Jeleň tak zostal pre tentokrát neosedlaný...
Jazda o život
Kráľ tatranských lesov, medveď hnedý je obľúbeným zvieraťom Jána Galla. Medvede chodí dokrmovať, sleduje ich zvyky. Medzi najsilnejšie zážitky patria však tie neočakávané. Zaujímavý stret sa odohral koncom osemdesiatych rokov. Ján trénoval Tobroka, a aby mu šetril nohy, jazdil na inom koňovi - Cigánovi. Trojica stúpala po lesnej ceste v odľahlých mengusovských lesoch, keď po ľavej strane zaregistrovali prudký pohyb. Zviera nebolo vidno, Ján predpokladal že to je diviak, no v tom sa spoza vývratu pri ceste ozval strašný rev. Bolo mu hneď jasné, s kým má tú česť. Hneď za revom sa vynoril i jeho zdroj - obrovská medvedica i s dvomi mladými medvedíkmi. Keď túto obludu zazreli kone, neprejavili ani najmenšiu vôľu na bližšie zoznámenie a tryskom sa pustili dole kopcom. Ján ich niekoľko kilometrov nemohol zastaviť a len zázrakom ani jeden z koní nespadol a nezranil sa.
Hra nervov
Medvede sú hrdinami i nasledujúceho príbehu. V polovici osemdesiatych rokov boli v mengusovskom chotári dva medvede. Boli to bratia, čierny a hnedý, Jánovi dobrí známi. V jeden podvečer sa vybral do miest, kde sa jeden z medveďov najčastejšie zdržoval, aby mu odniesol uhynuté jahňa. Jazdil na Linde, nervnej anglickej polokrvníčke. Pomaly sa blížili ku krmelcu, keď otec zbadal akúsi čiernu kopu. Bolo už prítmie, takže si myslel, že je to kopa hnoja. Nebola. Keď podišli bližšie, ukázalo sa, že čierna kopa je jeden z medvedích bratov - hnedý. Medveď bol pohrúžený do jedla, žral melasu, ktorú nadovšetko miluje. Keď sa Ján s koňom priblížili asi na 25 metrov, medveď ich zaregistroval. Kôň s jazdcom zastali, medveď sa otočil a pomaly sa k nim začal približovať. Ján mal obavy, či sa Linda nesplaší, no tá na počudovanie prejavovala iba ľahký nepokoj. Medveď sa stále približoval, až zastal vzdialený asi 15 m. Pohľady očí sa skrížili v nekonečných sekundách. Všetci traja mali nervy napäté na prasknutie. Nakoniec to však nevydržal hnedý maco a dal sa na útek. Aby však bolo víťazstvo úplné, Ján popchol koňa do klusu a poďho za medveďom. Maco chcel prejsť cez lesnú cestu, no Ján mu nadbiehal a neustále krížil cestu až pokým sa milý medveď nedal na útek opačnou stranou a zmizol v hlbokej húštine.
Stalo sa u nás...